Mýty a fakty o učiteľskom povolaní a štrajk

Autor: Radoslav Harangozo | 13.9.2012 o 14:24 | (upravené 13.9.2012 o 18:36) Karma článku: 11,74 | Prečítané:  461x

Dnes, 13.9. 2012, sa po dlhých rokoch koná celoštátny štrajk učiteľov a nepedagogických zamestnancov školstva, vedy a výskumu. A samozrejme vyvolal rozsiahlu diskusiu v spoločnosti. Týmto článkom by som chcel reagovať na niektoré hlboko zakorenené dezinformácie v spoločnosti ohľadom učiteľov a tiež objasniť niektoré aspekty o fenoméne štrajku ako takom. Cítim potrebu objasniť tieto záležitosti, pretože ma zaráža neznalosť verejnosti v tejto oblasti. Môj otec je učiteľ na strednej priemyslovke a mama pracuje ako nepedagogický zamestnanec na VŠ, takže informácie mám z prvej ruky.

Z internetových diskusií, ale aj rozhovorov medzi ľuďmi som zachytil niekoľko klamlivých utkvelých predstav o učiteľskom povolaní. Medzi najčastejšie patrí názor, že učitelia majú byť radi za svoj plat, lebo majú obrovské množstvo prázdnin - v lete 2 mesiace, na jar týždeň, na jeseň 2 dni, v zime 2 týždne, na Vekú noc 2 dni, takže majú plno voľna a preto sa nemajú právo sťažovať. Učiteľ nemá prázdniny, učiteľ má dovolenku. Pravdou je, že učitelia majú väčšiu výmeru dovolenky ako iní pracovníci a to 8 týždňov - nič viac, nič menej. Učiteľ totiž nenastupuje na prázdniny hneď 1. júla a späť do školy sa nevracia až v septembri, to platí len pre žiakov. 8 týždňov dovolenky im musí vystačiť na všetky prázdninové dni v roku. Ak nestačí, majú niekoľko možností. Buď si vezmú neplatené voľno, alebo si odpracujú nadčasy, prípadne, ak je to na škole možné, začnú chodiť do školy skôr, než majú oficiálny nástup. Ja tu vidím ešte jednu nevýhodu. Kým iní pracovníci si môžu zobrať dovolenku počas celého roka (samozrejme, že to nie je také ľahké a neplatí to absolútne, ale nemajú na to dátumové obmedzenie), učiteľ je pri čerpaní dovolenky bytostne viazaný termínmi prázdnin. Ak by si vzal dovolenku povedzme 2 týždne počas výučbového obdobia, cez prázdniny by mu zvyšok dovolenky nestačil a pri vyčerpaní odpracovania cez nadčasy by mu neostávalo nič iné, len vziať si neplatené voľno.

Ďalším nie celkom pravdivým názorom je názor, podľa ktorého si viac nezaslúžia, lebo aj tak nič nerobia. Iste, vyučovanie sa dá odbiť skutočne nič nerobením a medzi učiteľmi, podobne ako v každom inom povolaní, sa nájde zopár takých, ktorí svoju prácu odfláknu. Aj časť z nich sa k flákaniu uchýlila možno z dôvodu nedostatočného platového ohodnotenia, nedostatočného spoločenského uznania, či celkovej mizernej situácie v školstve. Ale môžem čitateľov tohto blogu ubezpečiť, že drvivá väčšina sa snaží pristupovať k svojej práci poctivo. Niektorí ľudia majú veľmi jednoduchý výpočet práce učiteľa. Tvrdia, že učiteľ si príde odučiť denne 6 hodín, ktoré maju navyše len 45 minút, domov prídu o druhej a majú pokoj. O extrémnych názoroch, že sú v robote len 4 hodiny, radšej pomlčím. To odučenie 6 hodín však neznamená prísť do školy, sadnúť si a čakať, až odbije pol druhej. Učiteľ musí prísť na hodinu a 45 minúť pred 30 cudzími, často nepozornými a nevychovanými mladými ľuďmi produkovať zmysluplný prejav k predmetu danej hodiny. Chceli by ste si to vyskúšať čo i len jeden deň? Priznám sa, že ja asi nie. To je však len samotné vyučovanie. Učiteľ sa musí na svoj predmet dennodenne po skončení vyučovania pripravovať, musí opravovať písomné previerky, začiatkom roka má množstvo práce s tematikými plánmi, po školskej reforme ešte viac, musí sa pripravovať a zúčastňovať sa na poradách, musí viesť triedne aktívy (bývalé ZRPŠ) a keď chce si niekoľko percent k platu prilepšiť, tak sa musí sústavne vzdelávať a zúčastňovať sa kurzov zvyšovania kvalifikácie. Zdá sa vám to málo? Ak áno, viaceré školy majú každý rok nejaké to voľné miesto, kde sa im nepodarilo zohnať adekvátneho učiteľa. Tak netreba prepásť šancu mať sa tak dobre, ako sa vraj majú naši učitelia.

Posledným mýtom, ktorému sa budem venovať je názor, podľa ktorého učitelia pre spoločnosť nie sú dôležití, učiteľov nepotrebujeme a keby nebolo učiteľov, nikomu to neuškodí. A práve tento krčmový názor je zo všetkých spomenutých asi najabsurdnejší. V prvom rade si treba uvedomiť, čo nám škola a vzdelávanie v nej dalo. Už materská škola plní dôležitú socalizačnú funkciu, dieťa sa zaraďuje do spoločnosti a získava skúsenosti s medziľudskými vzťahmi. Učiteľky v materských školách dávajú deťom základy abstraktného a logického myslenia, ktoré je pre ne neskôr nepostrádateľné na vyššom stupni vzdelávania. Azda najväčší význam v procese vzdelávania má základná škola, ktorej okrem mnohého iného najdôležitejší význam spočíva v zbavení dieťaťa (už žiaka) analfabetizmu, teda naučení človeka základných vedomostí a zručností, bytostne dôležitých pre jeho začlenenie do spoločnosti, ktoré z primitívnej bytosti, avšak obdarenej dovtedy nie naplno prebudeneou schopnosťou myslieť, ktorá človeka odlišuje od iných tvorov, stvorí Aristotelovho tvora spoločenského (zoon politicon). Počas celého štúdia na základnej škole dochádza k zdokonaľovaniu tohto zoon politicon. Ďalší prelom v procese kreovania človeka ako vzdelaného tvora plní stredná škola. Na strednej škole sa definívne rozhodne o budúcnosti človeka, stredná škola je tá, ktorá ho najviac vyprofiluje pre jeho budúcii život a dá mu už nie základné vedomosti a zručnosti, ale konkrétne potrebné pre jeho ďalšie životné uplatnenie. A strednými školami skončím, pretože os materská škola - základná škola - stredná škola tvorí nosný pilier vzdelávania. Všetci sme si tým prešli, do školy chodili politici, sudcovia, lekári, učitelia, remeselníci, robotníci, predavačky či upratovačky. Každý absolvoval proces vzdelávania uskutočňovaný neodmysliteľným ľudským prvkom - učiteľom. Nikto z nás by bez školy a bez učiteľov nebol tým, kým je. Túto hlbokú podstatu školstva, bez ktorej by sa o civilizovanej spoločnosti nedalo hovoriť si absolútne neuvedomujeme a zabúdame na ňu a tak sa stáva, že mamička hromží na štrajkujúcich učiteľov za svoje práva, lebo nemá kde dať decko, kým bude v práci. Toto je funkcia škôl pre väčšinu národa. Budova, do ktorej bezplatne odložím dieťa, kým ja nie som doma.

A teraz k štrajku. Právo na štrajk je zaručené najvyšším zákonom štátu - Ústavou. Už len z tohto dôvodu je bezpredmetné polemizovať o tom, či majú učitelia štrajkovať alebo nie. Toto právo nielen učiteľov, ale aj všetkých ostatných pracovníkov (s výnimkou profesií taxatívne vymedzených Ústavou) je základným právom patriacim medzi hospodárske a sociálne práva. Mimo ústavného dôvodu je tu rad ďalších dôvodov, prečo je tento štrajk mimoriadne opodstatnený. Samozrejme, najdôležitejším faktorom je platové ohodnotenie. Je zvrátené si myslieť, že plat pohybujúci sa okolo 650 eur v hrubom je adekvátne ohodnotenie. Učiteľ je vysokoškolsky vzdelaný človek. Neviem, či niekto v tomto štáte s vysokou školou je tak nízko platovo ohodnotený. Možno zdravotné sestry s vysokoškolským vzdelaním, ktoré koniec - koncov tento štrajk podporili. Nemá zmysel porovnávať platy učiteľov s platmi iných povolaní, pretože na Slovensku je všetko všeobecne podhodnotené. Takéto porovnávanie, ktoré v posledných dňoch prebehlo v médiách, má za následok len zbytočné rozoštvávanie sa medzi sebou a vykrikovanie si, kto sa má lepšie a kto je väčší chudák. Nakoniec, štrajkujú aj nepedagogickí pracovníci, ktorých plat sa často pohybuje niekde okolo hranice minimálnej mzdy. Azda nie je pozitívne, že sa niekto konečne rozhodol aspoň takýmto spôsobom postaviť proti zlodejskému systému, ktorý míňa peniaze na všetko možné, len nie na to, kde je to potrebné? Argument s prázdnou kasou neobstojí. Ak by sa hospodárilo rozumne a efektívne, ak by sa neplytvalo a nekradlo, žiadna prázdna kasa by nebola. Pán minister školstva pomenoval problém veľmi presne, keď vysvetľoval, prečo u nás nemôže existovať fínsky systém. Lebo tam sa nekradne. A ja sa pýtam: Prečo sa teda kradne na Slovensku? Tu sa netreba pozastavovať nad učiteľským štrajkom, tento  štát by si zaslúžil generálny mnohoodvetvový štrajk, ktorý je bežný vo vyspelých demokraciách. V slovenskom prostredí sa na štrajk aj v tomto storočí pozeráme ako na niečo absurdné, nevhodné, extrémne. A možno preto si s nami už roky každý zametá ulicu.

Kedysi dávno boli najváženejšími medzi ľuďmi farár a práve učiteľ. A nie nadarmo. Ten prostý, jednoduchý človek na dedine si uvedomoval význam učiteľského povolania. Dnes zažívame dobu, v ktorej je všetko prevrátené hore nohami. Učiteľov považujeme za neschopákov a  odpad, lekárov za bezcitných vydieračov a korupčníkov, zdravotné sestry za lenivé nepríjemné ženy, kňazov by sme najradšej znovu posielali do pracovných táborov. Ale politikov, ktorí za 20 rokov zničili všetko, čo tu bolo a ešte sa nám cynicky smejú do očí, ticho tolerujeme a vedieme za nich nekonečné červeno-modré ideologické vojny. A keď sa niekto vzoprie, pretože spravodlivo a po práve ide bojovať za svoj lepší život, ktorý si zaslúži, tak by sme ho najradšej ukameňovali, že čo si to dovoľuje a nech je spokojný s tým, čo má, miesto toho, aby sme ho podporili a spoločne sa pokúsili o zmenu. Tak nenadávajme a nehundrime, ale vzdajme obdiv učiteľom a nepedagogickým pracovníkom za to, že po lekároch a sestrách našli odvahu vystúpiť proti totálnemu nezáujmu zo strany mocných, zvlášť preto, že boli a sú a priori považovaní za zbabelcov, ktorí nevedia o svoje práva bojovať.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?